Ako sa Vám hrá na Pohode? Počítali ste to, kedy ste tu hrali naposledy?
Tu sa vám hrá vždy skvelo. Hrali sme tu pred desiatimi rokmi. Potom sme tu hrali asi pred dvanástimi rokmi ešte s kapele Lucie. Medzitým som tu bol aj ako divák. Mám rád tunajšiu atmosféru.
Zostávate aj na nejaké koncerty?
Kapela cestuje do Prahy. Tešia sa z toho, že budú do polnoci doma. Včera sme hrali v Poprade, no ja tu zostanem a užijem si to s manželkou a synom. Máme tu voľný týždeň pred ďalším koncertom.
Máte niečo konkrétne vyhliadnuté? Idete na The Prodigy alebo na Janu Kirschner?
Na The Prodigy idem. O tom, že tu hrá Janka, som nevedel, ale určite sa na ňu mrknem.
Ako môžu umelci vystúpiť alebo poukázať na súčasné dianie?
Myslím si, že je povinnosťou každého človeka, aby sa staral o svoje okolie. Keď s niečím nesúhlasí, mal by to povedať. To nie sú žiadne politické názory, sú to verejné veci – a práve o tom politika je. Myslím si, že ak sa nebudeme starať a budeme chodiť len k voľbám, potom môžeme byť prekvapení z populistov, z ktorých sa často vyvinú nacisti. Z toho som smutný. Tieto fašizujúce názory je potrebné vymeniť a vysvetliť si navzájom, že nechceme niektorých ľudí pranierovať, ale chceme, aby bolo čo najviac ľudí v čo najväčšej pohode.
Denis Bango má podobný štýl, vo svojej tvorbe vyzýva ľudí, aby vystúpili proti násiliu. Ako to vnímate vy, či už po umeleckej stránke, alebo z pohľadu toho, čo sa deje vo svete?
Keď nebudeme pomáhať Ukrajine, vojna sa presunie sem. To predsa už musí cítiť každý normálny človek. Čo sa týka Palestíny, je to veľmi vzdialené. Zasahuje ma, že sa tam nerieši minimálne otázka ľudských práv, a som z toho tiež smutný. Neviem však, či môj hlas môže v tomto prípade niečo spraviť, je to predsa ďaleko. Zatiaľ čo Ukrajina je veľmi blízko, a tým pádom sú veľmi blízko aj Rusi.
Možno by bolo vhodné podchytiť aj situáciu, ktorá sa deje na Slovensku a v Českej republike.
To určite, veď sa nás to dotýka všetkých – ako Čechov, tak aj Slovákov. Je dôležité, aby sa mladí ľudia zaujímali a štát im v tom pomohol. Keby tu vznikol nejaký konflikt, aby sme sa len tak nepozerali s otvorenými ústami, že sem niekto hádže bomby, ale aby sme sa vedeli brániť. Toho sa všetky politické strany boja. Nechcú zavádzať žiadnu brannú povinnosť, aby sa mladí ľudia (alebo aspoň tí, ktorí chcú) učili, čo majú robiť, keby nejaký veľký konflikt začal. Určite to príde. V Nemecku už je to na stole, v Poľsku tiež a my tu len pozeráme, lebo populistické vlády hovoria, že nás sa to netýka a vojna je dopredu prehraná. Hovoria, že vyhrajú Rusi. A keď vyhrajú Rusi, tak my pôjdeme hneď po Ukrajine na rad.
Vedia s tým niečo spraviť umelci?
Každý človek, nielen umelci. Možno umelci majú trochu väčší dosah, ale každý sa k tomu môže vyjadriť a povedať, čo si myslí. A to je dobre.
Pohoda oslavuje tridsiate výročie, čo by ste jej zaželali?
Zaželal by som jej ďalších tridsať krásnych letných festivalov.
Pripravujete niečo nové? Na konci augusta vydávame nový album, z ktorého sa veľmi tešíme. Budeme tam mať veľmi zaujímavého hosťa, jedného skvelého gitaristu. Spravili sme to s rôznymi kamarátmi a producentmi. Tešíme sa, že máme nové pesničky a budeme môcť hrať nové skladby.
Kde prichádzate na námety?
Som jednoducho rád, že môžem hrať, že sme všetci zdraví a popritom veľa pracujeme.
Spomínali ste, že zostávate dlhšie v Trenčíne. Aký je váš vzťah k tomuto mestu?
Bohužiaľ, poznám Trenčín len z koncertných čias. Hral som tu približne desaťkrát. Ale viete, na čo si presne pamätám? Pamätám si, keď som tu hral ešte ako bubeník v kapele Žentour v roku 1984 alebo 1985. Na koncerte sa mi jeden čínsky činel po tom, čo som doňho veľmi udrel, otočil rovno do ucha. Praskol mi bubienok, čo som v tej chvíli netušil. Počul som len veľmi silný zvuk, ako keď vznikne spätná väzba mikrofónu pri debne. Zastavil som koncert a vynadal som zvukárovi, prečo mu to na pódiu tak píska. Všetci na mňa pozerali, čo sa deje. Ukončil som koncert a išiel som rovno do Prahy na ORL. Tam mi doktorka hovorí: „Vás niekto vystrelil z dela?“ Mal ich prasknutý a poškodený bubienok. Odvtedy si Trenčín veľmi dobre pamätám.
Text a foto: Lenka Meravá