ÚvodStandard Blog Whole Post (Page 2)

Múzeum holokaustu v Seredi vedie riaditeľ Martin Korčok, ktorý je s ním spojený už od jeho začiatkov v roku 2009. Návštevíci si v ňom môžu pozrieť stálu expozíciu pozostávajúcu zo štyroch budov. V prvej je všeobecná história, ktorá sa zaoberá tragédiou Slovenských Židov od roku 1938, zákonodarstvom a Slovenským národným povstaním. Druhá sa venuje všetkým táborom na území Slovenska Okrem toho tam nájdu aj miesta masových hrobov z obdobia druhej svetovej vojny. Tretia budova je zameraná na tábor v Seredi a štvrtá poukazuje na väčšie tábory, kde bolo zavraždených najviac Židov pochádzajúcich z územia Slovenska.

Ako uviedol riaditeľ múzea Martin Korčok v tejto poslednej budove je časť venovaná Spravodlivým medzi národmi zo Slovenska. „Ide o ľudí, ktorí Židom pomáhali v období druhej svetovej vojny, a ktorí vďaka nim dokázali prežiť. Za toto ľudské gesto dostali najvyššie izraelské štátne ocenenie, ktoré dostane Nežid za záchranu Žida a nazýva sa Spravodliví medzi národmi,“ priblížil riaditeľ. Ako ďalej uviedol mávajú tu aj dočasné výstavy.

V rámci múzea sa uskutočňujú aj dočasné výstavy, ktoré sa konajú raz za pol roka. Otvárajú ich pri príležitosti významného dátumu, aby si pripomínali tragické dejinné udalosti. Jedným z takých dní je aj pamätný deň Deň obetí holokaustu a rasového násilia  deviateho septembra.

„Deviateho septembra v roku 1941 bolo schválené vládou Nariadenie o právnom postavení Židov. Tento rok si budeme pripomínať 85. výročie,“ uviedol Korčok.

Múzeum holokaustu v Seredi nie je len múzeom, ale aj vzdelávacím strediskom a za ten čas ich existencie sa vypracovali na najväčšie vzdelávacie stredisko ľudských práv na území Slovenska so zameraním na antisemitizmus, rasizmus a xenofóbiu.

„Nevzdelávame len študentov a pedagógov, ale aj vojakov, policajtov, zamestnancov štátnej správy a samosprávy. Realizujeme aj výjazdové prednášky na odľahlejších miestach, hlavne v Prešovskom a Košickom kraji. Navštevujeme aj žiakov z menšinových škôl a sociálne slabších rodín, ktorí by sa k nám inak pravdepodobne nedostali. Venujeme sa aj vzdelávaniu rómskej komunity,“ priblížil činnosť riaditeľ múzea.

Návštevnosť expozičných priestorov je približne 25 tisíc ľudí a záujemcovia, ktorí prichádzajú za vzdelávaním tvoria približne ďalších 15 tisíc. Celkový počet návštevníkov počas pôsobenia múzea holokaustu sa odhaduje asi na 200 tisíc.

text: Lenka Meravá

foto: Lenka Meravá

Múzeum holokaustu v Seredi vedie riaditeľ Martin

Od kedy vediete múzeum?
S múzeom som spätý už od jeho počiatkov v roku 2009. Nastúpil som v októbri 2015, ešte pred oficiálnym otvorením, a postupne sa ku mne pridávali ďalší kolegovia – ekonómka, správca budov a odborní pracovníci. Múzeum patrí pod Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, kde som v tom období pracoval ako zástupca riaditeľa a mal som na starosti obdobie holokaustu. Predtým ako vzniklo múzeum holokaustu, robil sa výskum. Osobne som sa špecializoval na historický výskum a výskum s preživšími holokaustu.

Čo Vás motivovalo venovať sa práve tejto problematike?
Pôvodne som sa chcel venovať niečomu inému, ale v rámci mojich vysokoškolských štúdií ma poprosila jedna z mojich profesoriek, či by som nevypracoval ročníkovú prácu o tejto téme. Písal sa rok 1998 – 1999 a keďže som ju mal rád, rozhodol som sa, že ju poteším a téme sa budem venovať. Dá sa povedať, že v prvom ročníku na vysokej škole sa ukázalo moje celoživotné smerovanie. Bolo to prirodzené a aj keď som mal rôzne ponuky počas svojho profesionálneho pôsobenia všetky som odmietol. Toto je to, čomu sa chcem venovať a je to práca, ktorá ma napĺňa.

Prečo sa múzeum otvorilo práve na tomto mieste?
Na tomto mieste sa zriadilo, pretože budovy, v ktorých sa múzeum aktuálne nachádza boli v období druhej svetovej vojny od roku 1941 až 1944 koncentračným strediskom Židov a v rokoch 1944 až 1945 jediným koncentračným táborom na území Slovenska.

Je to celkom paradox, že sa múzeum nachádza práve vedľa 91. ženijného pluku.
Nepovedal by som, že paradox. Tieto budovy boli zriadené pred obdobím druhej svetovej vojny a mali slúžiť aj pre československú armádu. Následne boli z armády vyňaté, aby mohli slúžiť smutnejším dejinám a po roku 1945 sa opäť vrátili pod armádu. Tak to bolo až do roku 2009. Z mnohých pohľadov je to pozitívna vec, pretože s veľkou pravdepodobnosťou, keby tieto priestory nepatrili pod armádu, už by tu nemuseli byť.

Prečo v takom merítku?
Je to jediný zachovalý priestor na zhromažďovanie Židov od doby druhej svetovej vojny na území Slovenska, ktorý fungoval ako koncentračné stredisko a neskôr koncentračný tábor. Sú ešte ďalšie väčšie miesta od Serede ako napríklad Nováky, ale tie sú kompletne zbúrané. Čo sa týka priestorov, ktoré boli súčasťou bývalého tábora vo Vyhniach v súčasnosti sú z nich kúpeľné budovy a nie sú zachované tak ako Sereď. Ďalej ide o miesta kadiaľ prechádzali transporty a kde sa sústreďovali Židia ako napríklad v Bratislave alebo v Žiline. Sereď bola prirodzená voľba a po skončení povinnej vojenskej služby viaceré priestory medzi nimi aj budovy súčasné múzea holokaustu boli vyhlásené za nadbytočné a ponúknuté ministerstvu kultúry.

Čo všetko sa v rámci múzea nachádza?
Stála expozičná časť pozostáva zo štyroch budov. V prvej je všeobecná história a hovorí o tragédii Slovenských Židov od roku 1938, o protižidovskom zákonodarstve a následne o Slovenskom národnom povstaní. Druhá sa venuje všetkým táborom na území Slovenska aj tým, ktoré Slovensko po prvej Viedenskej arbitráži v roku 1938 odstúpilo Maďarsku. Okrem toho tam návštevníci nájdu aj miesta masových hrobov z obdobia druhej svetovej vojny. Sú tu hroby nielen Židov, ale všetkých, ktorí boli zavraždení na území Slovenska v období Slovenského národného povstania. Tretia budova je venovaná táboru v Seredi a štvrtá je zameraná na väčšie tábory, kde bolo zavraždených najviac Židov pochádzajúcich z územia Slovenska. Jej posledná časť je venovaná Spravodlivým medzi národmi zo Slovenska. Ide o ľudí, ktorí Židom pomáhali v období druhej svetovej vojny, a ktorí vďaka nim dokázali prežiť. Za toto ľudské gesto dostali najvyššie izraelské štátne ocenenie, ktoré dostane Nežid za záchranu Žida a nazýva sa Spravodliví medzi národmi.

Spomínali ste stálu expozíciu, konajú sa tu aj iné expozície?
Sú tu aj dočasné výstavy. Tie sa obmieňajú. Máme ich raz za polroka a otvárame ich pri príležitosti významného dátumu, aby sme si pripomínali tragické dejinné udalosti. V ročnom kalendári si pripomíname podujatia 27. január Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, 25. marec pietnu spomienku na prvý transport Židov z územia Slovenska, ktorý smeroval do koncentračného a neskôr vyhladzovacieho táborového komplexu Auschwitz. Mnoho ľudí nevie, že prvý židovský transport, ktorý dorazil do Auschvitzu, boli mladé židovské dievčatá zo Slovenska vo veku od 16 rokov. Transport vyprevadili 25. marca v roku 1942 zo stanice v Poprade. Potom tu máme 2. august Medzinárodný deň pamiatky genocídy Rómov podobne ako 27. január medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Na Slovensku je pamätným dňom Deň obetí holokaustu a rasového násilia 9. september, lebo 9. septembra v roku 1941 bolo schválené vládou Nariadenie o právnom postavení Židov. Tento rok si budeme pripomínať 85. výročie.

Aké máte plány do budúcnosti?
Plány do budúcnosti máme veľké. V rámci areálu múzea onedlho začneme s výstavbou centrálneho pamätníka obetiam holokaustu. Už sme v štádiu finalizovania zmluvy so zahraničným investorom. Múzeum holokaustu v Seredi nie je len múzeom, ale aj vzdelávacím strediskom a za ten čas našej existencie desiatich rokov sme sa vypracovali na najväčšie vzdelávacie stredisko ľudských práv na území Slovenska so zameraním na antisemitizmus, rasizmus a xenofóbiu. Nevzdelávame len študentov a pedagógov ale aj vojakov, policajtov, zamestnancov štátnej správy a samosprávy. Ročne k nám prichádza na vzdelávanie približne 15 tisíc ľudí. Realizujeme aj výjazdové prednášky na odľahlejších miestach, hlavne v Prešovskom a Košickom kraji. Navštevujeme aj žiakov z menšinových škôl a sociálne slabších rodín, ktorí by sa k nám inak pravdepodobne nedostali. Venujeme sa aj vzdelávaniu rómskej komunity.

Aká je návštevnosť múzea?
Návštevnosť múzea je v posledných rokoch po pandemickom období približne 25 tisíc ľudí, ktorí prichádzajú navštíviť expozície múzea. Okrem nich máme približne 15 tisíc záujemcov ktorí sem prichádzajú za vzdelávaním. Trošku to rozdeľujem, pretože nie každý, kto navštívi múzeum, ide aj na vzdelávanie a naopak nie každý kto prichádza na vzdelávanie má toľko času, aby navštívil aj múzeum.

Chodievajú sem aj vysokoškolské exkurzie?
Chodievajú aj vysokoškolské, ale keď hovoríme o žiakoch a študentoch tak väčšinu tvoria žiaci ôsmeho a deviateho ročníka základných škôl a potom študenti stredných škôl a gymnázií. S vysokoškolskými skupinami je to komplikovanejšie. Samotní profesori, ktorí s nimi prichádzajú sú často sklamaní, aký počet študentov nakoniec prichádza. Tento trend však neplatí len pri návšteve múzea holokaustu. Inak je to napríklad s kadetmi Akadémie ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, ktorí k nám každoročne prichádzajú vo väčšom počte. Za čas pôsobenia nášho múzea, prešlo našimi bránami asi 200 tisíc návštevníkov.

Vie sa o možnosti návštevy a vzdelávania v rámci múzea?
Máme zoznam všetkých základných a stredných škôl z ministerstva školstva a všetkým školám na území Slovenska posielame naše programy dvakrát do roka. Vždy na začiatku školského roka a po polročných prázdninách, pri VŠ na začiatku zimného a letného semestra. Každá škola na Slovensku dostane našu ponuku minimálne dvakrát.

Text: lea

Foto: lea

Od kedy vediete múzeum?S múzeom som spätý

Najväčší slovenský multižánrový festival Pohoda prináša divadlo, literatúru, film, vizuálne umenie, diskusie, tanec či stand-up. Divadelné predstavenia patria k stabilným pilierom festival aj v roku 2026, kde sa na trenčianskom letisku predstaví výber domácich aj zahraničných inscenácií. Jej 30. sa uskutoční 8. a 9. – 11. júla. Lákadlom pre fanúšikov sú vystúpenia Gorillaz, The Prodigy, Lykke Li, Denzel Curry, IDLES, Oliver Tree, Apashe & Brass Orchestra, Action Bronson a mnohí ďalší. Po prvý raz v histórii festivalu pribudne aj samostatný Extra Day, na ktorom vystúpia The Cure, The Twilight Sad, Just Mustard a Denis Bango.

Medzi novými oznámeniami je autorská komédia Ach, kde mi miesto na zemi! od Divadla Ticho a spol.. Inscenácia s humorom a sebairóniou otvára témy generácie Y – generácie vyrastajúcej s presvedčením, že môže byť čímkoľvek, no zároveň čelí neistote z množstva možností. Retro komédia sa po rokoch vracia na javisko exkluzívne pre festivalové publikum.

Poctou legendárnej dvojici Milan Lasica a Július Satinský bude predstavenie Náš priateľ René v podaní Divadla Povalač. Kultový text plný satiry a inteligentného humoru dnes interpretujú Juraj Kemka a Lukáš Latinák.

Generačné otázky otvorí aj autorská inscenácia Požadujme nemožné od Divadla Petra Mankoveckého, ktorá vznikla kolektívnou tvorbou spolu so študentstvom Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Predstavenie balansuje na pomedzí fyzického divadla a performancie a skúma témy slobody, identity či spoločenských očakávaní.

Hudobnú komédiu Happy End prinesie na Pohodu nezávislá divadelná platforma Uhol_92. Inscenácia kombinuje vzťahové témy, antické mýty aj popkultúrne odkazy a s humorom sa dotýka otázok feminizmu, maskulinity či hľadania vlastnej identity.

Do programu sa vracia aj ukrajinské Chersonské oblastné akademické hudobno-dramatické divadlo Mykolu Kuliša z Ukrajiny, ktoré na Pohode uvedie dve silné monodrámy reflektujúce realitu vojny na Ukrajine – Jednodňový hrdina a Vták na povale.

„Mám radosť z toho, akú silu má divadlo na Pohode. Je to aj zásluha dlhoročnej dramaturgičky Alžbety Vrzguly, ktorá pripravovala divadelný program do roku 2025. Je symbolické, že medzi divadelnými predstaveniami máme tento rok aj divadlo Uhol_92 s jej hrou Happy End. Teším sa, že si pripomenieme aj legendárne pohodovské koncerty Milana Lasicu – umeleckou poctou pre tohto skvelého človeka je uvedenie hry Náš priateľ René, ktorú napísali a hrali s Júliusom Satinským. Aktuálne ju hrajú – a výborne – Lukáš Latinák a Juraj Kemka. Verím, že mnohých poteší aj účasť Divadla Petra Mankoveckého s hrou Požadujme nemožné so študentmi VŠMU či Divadla Ticho a spol. s hrou Ach, kde mi miesto na zemi!,“ hovorí riaditeľ festivalu Michal Kaščák.

Významným momentom programu je návrat divadla z Chersonu. „Zvlášť hrdý som na návrat Divadla Mykolu Kuliša z Chersonu. Toto divadlo okrem samotného umenia ukazuje aj silu kultúry a môže byť silnou inšpiráciou aj pre ľudí z kultúry na Slovensku. Ich dve monodrámy sú veľmi silnou umeleckou odpoveďou na vojnu, ktorú voči Ukrajine a celému civilizovanému svetu vedie Ruská federácia,“ dodáva Kaščák.

Text: TS, Lenka Meravá

Foto: Lenka Meravá

Najväčší slovenský multižánrový festival Pohoda prináša divadlo,

V Trenčíne sa počas víkendu od 13. do 15. februára konalo otvorenie projektu Trenčín 2026 – Európske hlavné mesto kultúry. Program sa uskutočnil na troch hlavných pódiách na Mierovom námestí, na Hviezdoslavovej ulici, na Palackého ulici a aj v niekoľkých ďalších lokalitách.

Možnosť vidieť niečo viac a spoznať mesto Trenčín si nenechalo ujsť niekoľko tisíc obyvateľov z Trenčína a okolia. Záujem o slávnostné otvorenie a veľkolepú udalosť prejavili aj ľudia zo zahraničia v rámci Európskej únie, ktorí sa prišli pozrieť, ako to zástupcovia mesta Trenčín a samosprávneho kraja zvládnu.

Sobotný večer patril galaprogramu, kde si diváci vychutnali umelecký zážitok v podaní koncertov Jany Kirschner, Štefana Šteca, Bez ľadu a skladu, Niny Kohout či Emmy Drobnej.

Celý zážitok dotvárala laserová svetelná show, ktorá prebiehala počas celého víkendu. Svetelné inštalácie „Zažni mesto“ získalo tak nový širší rozmer a poukázalo na nové vnímanie a umocnilo emocionálne prežívanie.

Kultúrny program počas otvorenia bol len novým vstupom do roka 2026, ktorý bude naďalej sprevádzaný desiatkami projektov, festivalov a komunitných aktivít.

text a foto: Lenka Meravá

V Trenčíne sa počas víkendu od 13. do

Sviatok všetkých zaľúbených 14. februára nepatril len láskyplným vyznaniam či nežnostiach, ale aj rôznych pochúťkam. Na svoje si prišli obyvatelia Trenčianskej Turnej, Trenčianskych Stankoviec a ľudia z okolia, kde sa konala zabíjačka. Vôňa kapustnice, zabíjačkovej kaše, jaterníc, či chutných klobások sa šírila vôkol. Stačilo len zahryznúť ani mladší nepriši o dobroty. Pre ich mlsné jazýčky sa podávali šišky, fánky, či iné cukrovinky. Tým ktorým sa žiadalo kultúrneho programu si ho vychutnali posedenie pri dobrej hudbe. V Trenčianskej Turnej sa im o program postaral folklórny súbor štvorlístok, Ukulele Orchestra Bratislava, Turčianski heligonkári a folklórna skupina Večernica. Tí čo majú radi harmoniku si prišli na svoje o kúsok ďalej v Trenčianskych Stankovciach, kde im zahrali miestni hudobníci.
Obe zabíjačky ponúkali to najlepšie zo svojej domácej produkcie a záver dna zakončili fašiangovou zábavou s pochovávaním basy.

Foto: Lenka Meravá

Sviatok všetkých zaľúbených 14. februára nepatril len

V priestoroch secesného Obecného domu v Prahe sa 7. februára konal 12. ročník Československého plesu. Podujatie sa tradične realizovalo pod záštitou prezidentov Českej a Slovenskej republiky. Ani jeden sa však nezúčastnil kvôli programu na zimnej olympiáde v Taliansku.

Počas večera si pripomenuli viacero významných výročí, ktoré spájajú obe krajiny. Medzi nimi bolo aj 90. výročie narodenia československého prezidenta Václava Havla, ktoré bolo viditeľné aj na fotostene.

Na pódiu sa predstavili hviezdy ako Lucia Bíla s kapelou Petra Maláska, skupina Tublatanka, operná speváčka Adriána Kučerová, Michal Penk a mnohí ďalší. O folklórny rozmer sa postaral folklórny súbor Limbora.

Tohtoročný československý ples plný noblesy, elegancie, kultúry, pripomienky významných historických udalostí a osobností sa skončil a už teraz sa môžeme tešiť na ten ďalší, ktorý sa uskutoční 13. februára 2027.

foto: lea

V priestoroch secesného Obecného domu v Prahe sa 7.

V pražském prostoru Galaxie se v 16. ledna uskutečnila zahajovací akce Amatéři sobě – slavíme!!!, která zahájila celoroční oslavy zápisu hraní amatérského divadla v České republice na Seznam nehmotného kulturního dědictví UNESCO. Setkání spojilo amatérské divadelníky, zástupce souborů, spolků i organizací, které se amatérskému divadlu dlouhodobě věnují a nabídlo prostor pro společné setkání, sdílení a symbolický start celého roku oslav.Celý projekt Amatéři sobě vzniká ve spolupráci Národního institutu pro kulturu, Ministerstva kultury a střechových organizací: Amatérské divadelní asociace, Volného sdružení východočeských divadelníků a Svazu českých divadelních ochotníku.

Během večera, kdy probíhala v prostoru Galaxie slavnostní akce Amatéři sobě – slavíme!!!, byl amatérským divadelníkům z rukou vrchního ředitele sekce živého umění Ministerstva kultury Mgr. Milana Němečka, Ph.D. symbolicky předán certifikát o zápisu na Seznam nehmotného kulturního dědictví UNESCO. Certifikát je vnímán jako ocenění dlouhodobé práce amatérských divadelníků napříč regiony – lidí, kteří divadlo vytvářejí často ve volném čase, s minimální viditelností, ale s výrazným dopadem na kulturní a společenský život.
Zahajovací akce potvrdila, že zápis není uzavřenou kapitolou, ale začátkem otevřeného procesu, do něhož se mohou zapojit další soubory, spolky i jednotlivci. Večer byl pojat jako komunitní setkání, nikoli formální slavnost – důraz byl kladen na osobní kontakt, dialog a sdílení zkušeností.

Významnou součástí zahajovací akce bylo také představení webu amaterisobe.cz, který se stal hlavní platformou celoročních oslav.
„Na webu zároveň odstartovalo přihlašování akcí, které se chtějí k oslavám připojit. Program oslav tak vzniká přímo zapojením samotných amatérů. Přehled akcí je řazen podle termínů i krajů a slouží jako orientační mapa pro diváky i účastníky. Cílem je vytvořit pestrý a přehledný kalendář, který ukáže šíři amatérského divadelního dění v celé České republice,“ vysvětluje koordinátor oslav Jan Julínek z Národního institutu pro kulturu.

Představena byla také putovní výstava Amatéři sobě, která je k dispozici ke stažení a volnému využití. Výstava je rozdělena do pěti grafických částí. Dvě z nich mapují historii amatérského divadla a připomínají jeho kořeny, vývoj i význam pro kulturní život. Další část přináší přehled prvků zapsaných na Seznamu nehmotného kulturního dědictví UNESCO a zasazuje amatérské divadlo do širšího kontextu ochrany živého kulturního dědictví v České republice. Samostatná kapitola sleduje cestu delegátů do Indie, kde 10. prosince 2025 došlo k zápisu hraní amatérského divadla na seznam UNESCO. Pátá část výstavy je otevřeným prostorem určeným samotným amatérským souborům. Je připravena ve formě upravitelných šablon, do nichž mohou soubory doplňovat vlastní fotografie, příběhy a vizuální stopy své práce. Výstava se tak nestává uzavřeným celkem, ale živou platformou, která se může dál rozrůstat a proměňovat podle toho, kdo se k oslavám připojí.
„Pro nás ten večer nebyl o jedné slavnostní chvíli, ale o tom, že se potkáváme jako komunita. Amatérské divadlo stojí na lidech, kteří ho dělají dlouhodobě, často potichu a bez velké viditelnosti. Tenhle večer byl hlavně o nich – o setkání, sdílení a společném startu roku, který jim chceme věnovat,“ shrnul slavnostní zahájení Jan Julínek.
Zahajovací akce Amatéři sobě – slavíme!!! otevřela sérii aktivit, které budou v průběhu roku probíhat napříč Českou republikou a jejichž podobu budou spoluvytvářet samotní amatérští divadelníci.
Zahajovací večer měl jasnou dramaturgii, která ukázala šíři a pestrost amatérského divadla v praxi. Program otevřelo představení Čtyřikrát o drakovi v podání ZUŠ F. A. Po slavnostním zahájení oslav následoval blok prezentací spolků a platforem, které se věnují každodenní práci s amatérskými divadelníky – zazněly mimo jiné příspěvky Volného sdružení východočeských divadelníků, portálu Divadelnik.cz, Svazu českých divadelních ochotníků i redakcí Amatérské scény a Loutkáře v souvislosti s Rokem loutkového divadla. Večerní program uzavřelo představení Vávra, aneb Všechno, co jste chtěli vědět o Maryše a báli jste se Mrštíků zeptat v podání Divadýlka na dlani z Mladé Boleslavi, nominované NIK a ADA.

Text: Robin Suchánek, Lenka Meravá

Foto: Štěpán Kňákal, zdroj – NetwIN production

V pražském prostoru Galaxie se v 16. ledna

Miro Jaroš: Pripravujem najväčšiu rodinnú disco

Miro Jaroš je spevákom na slovenskej detskej hudobnej scéne. V rozhovore nám prezradil viac o pripravovanom koncerte v Peugeot Aréne, svojej tvorbe, ktorá spája generácie, a o tom, čo pre neho znamená byť umelcom pre celú rodinu.

Ako dlho už tvoríte detskú hudbu?
Detskú hudbu tvoríme už jedenásť alebo dvanásť rokov. V roku 2014 vyšla pesnička „Čisté rúčky“, takže už dosť dlho.

Pri detskej tvorbe platí, že keď si deti niečo zamilujú, počúvajú tie skladby dookola. To vplýva aj na rodičov, ktorí si ich tiež obľúbia.
Áno, to mi píše veľa rodičov, že odviezli deti do škôlky a celú cestu si už spievali pesničky len oni dvaja. Je to úžasné. Niekedy prídu na koncert aj rodičia sami bez detí, lebo deti napríklad ochoreli. A je to super. Ale k tomu som chcel povedať, že áno, častokrát to, čo počúvajú deti, sa nalepí aj na rodičov, ale koniec koncov, rodičia kontrolujú obsah, ktorý deti pozerajú. Som veľmi šťastný a vďačný za to, že ma vpustili do svojich domácností a že vyhodnocujú, že ako hosť som tam vítaný. Je to veľmi príjemné.

Smerujete k niečomu, čo ste ešte nikdy neurobili…
Áno, v apríli spravíme obrovský koncert, najväčšiu disco show, aká tu kedy na Slovensku bola. Bude určená pre rodiny s deťmi. Už teraz viem povedať, že budeme hrať dlhší program, než bežne hrávame. Bude oveľa viac svetiel, viac tanečníkov. Viem, že moji fanúšikovia sú hlavne deti, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme cestou, aby to bolo vhodné pre rodiny s deťmi aj pre starých rodičov. Pesničky budú namixované a spravené tak, aby si to užili s nami aj rodičia. Takže zabŕdneme trošku aj do osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Máme tam Mareka, ktorý je DJ a ktorý to tam bude dávať.

Pripravujete už playlist?
Sú ešte možné zmeny, ale je pravda, že na tom už pracujem. Odkedy padlo rozhodnutie, že do toho ideme, začal som premýšľať nad playlistom. Viem, ktoré pesničky musíme zahrať, či už je to „Telo“, najnovší hit „Tobogán“, „Disko“, „Pizzadance“, „Tarzan“, alebo teraz po novom sa celkom zadarilo pesničke „Neprestaň“, čo je duet s MC Ericom. Mám predstavu o veľkom tanečnom čísle, tak zavolám Norkovi Grofčíkovi a dohodnem sa s ním. On nie je ten typ človeka, čo by povedal, že sa to nedá, ale hľadá riešenie. A práve preto sa teším, že som obklopený ľuďmi, ktorí mi pomôžu tú najväčšiu show spraviť. Moje nastavenie je také, že neponúkame koncert, ale zážitok, na ktorý budú ľudia dlho spomínať.

Patríte k ľuďom, ktorí sa pri veľkom projekte najprv zľaknú, alebo sa tešíte na výzvu?
Ja som ten prvý typ človeka. Najprv sa zľaknem, lebo je to pre mňa neprebádaná voda. Potom si začnem v hlave predstavovať, čo všetko to znamená. Bude dobrý zvuk? Budú mať ľudia dostatočné miesto na sedenie? Budú všetci dobre vidieť? Začínam nad tým veľa rozmýšľať, potom sa stretnem s organizátorom a mám otázky. Našťastie sme sa zhodli na tom, že bude aj terasovité sedenie, takže ľudia uvidia dobre, že zvuk bude kvalitný a že budeme mať aj svetlá navyše. Potom sa začnem na to tešiť. Nechcem ponúknuť ľuďom zážitok, ktorý nebude dotiahnutý do konca. Chcem, aby ľudia, ktorí z toho koncertu pôjdu domov, hovorili: „Bolo to super.“ Vieme, že doba teraz nie je ľahká, takže nechcem ľudí sklamať. Je to veľké bremeno na pleciach, ale zároveň to už beriem ako výzvu, ktorá ma hecuje.

V čom bude vaša príprava na tento veľký koncert iná oproti štandardnej príprave?
Zopakujem si choreografie, alebo sa naučím nejaké ďalšie tanečné kroky, čo bežne nepotrebujem. Keďže tentokrát so mnou budú tancovať aj deti, musíme sa naučiť, kto bude na ktorej strane stáť, ktorá pesnička pôjde za ktorou, aby bol čas na prezlečenie. Tým, že nemám skúsenosť s takouto veľkou šou, je to všetko, čo sa učím za pochodu. Takže vnímam to aj tak, že tento projekt ma má aj veci naučiť.

Takže budete mať aj tanečné skúšky?
Jednoznačne. Nechcem to podceniť, a preto s nimi začneme už v januári. Ja som drevo, mne tie veci úplne nejdú. Ale je to tvorivý proces. Najprv musíme pripraviť štúdiové verzie pesničiek, potom sa na to pasujú choreografie. Kapela sa začne učiť nové veci. Je to proste tvorivý proces.

Keďže je to disco show pre celú rodinu, aké pesničky z 80. a 90. rokov tam zaznejú?
Veľmi dobre funguje napríklad okienko Marka Danna, ktorý je nielen môj spoluautor, ale aj DJ. Počas pesničky „Hýbsa“ má svoj mix, kde je DJ Bobo, Haddaway, 2 Unlimited, Jon Bon Jovi s „It’s My Life“, Macarena, Aqua s „Barbie Girl“, Rednex s „Cotton Eye Joe“, Vengaboys a ďalšie. Nebudem všetko prezrádzať, ale aj mňa samého to na javisku baví. Keď ide jedna pecka za druhou a vidíte, ako tí ľudia ožili a spievajú, je to úžasné. To je presne tá pasáž, kedy deti pozerajú na rodičov, čo sa deje, a na konci všetci stoja a tancujú.

Na čo sa najviac tešíte?
Na to, že zažijem niečo nové. Bude to pre mňa výzva. Už teraz začínam cítiť tie motýle v bruchu. Mám veľa otázok v hlave, ale odpovede budem vedieť, až keď to zažijeme. Som nastavený, že to bude skvelé. Robíme všetko preto, aby to bolo skvelé. Myslím si, že aj organizátorovi na tom záleží. Všade vidím billboardy, až sa červenám, keď idem autom a svieti na mňa obrovský Jaroš z plagátu. Spravíme všetko preto, aby to naozaj bola najväčšia rodinná párty, akú kedy zažili.

Popri prípravách na koncert nahrávate aj nové veci?
Áno, chystám nové uspávanky, na ktorých už teraz pracujem. Chcel som ich vydať už tento rok, ale nestihol som to. Ale tým, že ma hudba tak baví a napĺňa, necítim, že by som sa prepracoval. Pre mňa je to ako dýchanie.

Text: Lenka Meravá

Miro Jaroš: Pripravujem najväčšiu rodinnú disco Miro Jaroš

Detský interpret Miro Jaroš pripravuje 25. apríla o 16. hodine v bratislavskej PEUGEOT aréne rodinnú disko show. „V apríli spravíme obrovský koncert, najväčšiu disco show, aká tu kedy na Slovensku bola. Bude určená pre rodiny s deťmi,“ hovorí spevák Miro Jaroš. Okrem jeho tvorby znejú aj známe hity z 80. a 90. rokov v špeciálnych mixoch od DJ Marka Danna, ktoré roztancujú aj rodičov. „Zabŕdneme trošku aj do osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Vždy je to parádna zábava, kedy sa deti pozerajú na rodičov, čo sa to tu deje a rodičia sú radi, že si zatancovali,“ dodáva Jaroš. Podujatie je vhodné pre deti od dvoch rokov a každý detský návštevník bratislavského koncertu dostane pri vstupe ako darček vstupenku do Aquaparku v Trnave. Fanúšikovia sa môžu tešiť na predĺžený program plný najväčších hitov ako Disko, Pizza Dance, Tobogan či nestarnúci Balón, ktorý na YouTube prekonal hranicu 116 miliónov pozretí.

Detský interpret Miro Jaroš pripravuje 25. apríla

V zariadení majú kapacitu 55 klientov, z ktorých 53 je na celoročnom pobyte a dvaja majú ambulantný pobyt. V súčasnosti sú medzi klientami aj dve dievčatá.

Musí to byť náročné viesť najmä počas vianočných sviatkov.
Poviem Vám som 25 rokov riaditeľka, ale viac ako tridsať rokov tu pracujem. Začínala som ako pomocná sila v záhrade, pretože som veľmi chcela pracovať po revolúcií. Vám ľuďom z vonka sa toto môže zdať ako bezútešné a smutné, ale prežívam neskutočne krásne veci. Za dvadsať päť rokov som tu len jeden jediný raz nebola na štedrý deň. Inak vždy prídem. Posedíme, dáme si spolu kávičku a porozprávame sa. Ten pokoj a čistá prapodstatná láska je všeobjímajúca. Ľudia z vonku nám často zraňujúco povedia, túto prácu by som nemohla robiť. To sa zdá. Máme prekrásne spomienky. Prekrásne zážitky. Vždy vravím, že ma tu miluje 55 mojich ľudí ale či ma tí moji dvaja doma majú, to neviem, ale títo určite.

Aké tu máte vekové kategórie a typy klientov?
Boli sme jediný na Slovensku, ktorí mohli mať detičky od nula do troch rokov. Podarilo sa mi to presadiť, ale od roku 2014 už nemôžu byť prijímané do takýchto zariadení deti. Teraz máme jedného deväťročného, ktorý chodí do internátnej školy do Nitry.Čo sa týka diagnóz základnou je mentálne postihnutie, teda znevýhodnenie a potom viac násobné postihnutie na vozíčku, slepý, hluchý, autistov, v rámci ktorých sme boli jediné a prvé zariadenie na Slovensku. Mali sme inštitucionálnu ústavnú starostlivosť pre autistov. Teraz už nie sme jediný.

Spolupráca s vojakmi je dôležitá a aj prostredníctvom nich viete spraviť niečo pre klientov. Aké máte plány?
Spolupráca s vojakmi je dlhodobá. Som tu 35 rokov a už vtedy k nám chodili vojaci. Pamätám si, keď prišli dve tatry záklaďákov. Vyskákali mladí chlapci v baretkových čapiciach haha – hihi, žuli žuvačku a odchádzali, prekvapení mladí muži, ktorí videli. Bolo tu 63 klientov. Boli prípady, aké boli a zariadenie bolo také, aké bolo. Som presvedčená, že mladí muži odchádzali iní, ako sem prišli. Jediné, čo som im želala, aby sa im nikdy nestalo niečo podobné, ale aj keby sa stalo, aby to nebrali ako najväčšiu tragédiu. Nie je to až taká tragédia, ako by sa stala, lebo naši mentálni si neuvedomujú svoj postih. Každé slepé dieťa trpí, každé nemé dieťa trpí. Moji sú prešťastní, keď majú lásku, spolupatričnosť, ktorá je bezbrehá, to je to najkrajšie, čo dostanú.
Vojaci sem chodili, robili ťažké roboty, vynášali nám tony odpadu, neporiadku a pomáhali nám tu hrabať, upratovať, potom robia finančné zbierky. To je nádherné Neviete si, ale predstaviť, čo s mojimi chlapcami bolo, keď sem prišiel vojak. To bolo pre nich neuveriteľné. Vedia, že som svojho muža čakala dva roky na vojne, a že sme sa videli trikrát… . To, že sem prišiel vojak a ukázal im, že má srdce a dušu. Ukázal im, že má cit a pritom má veľké svaly. Zažartuje s nimi ako mladý vyskočí. To všetko je pre nich, keď prídu vojaci, to je pre nich, lebo vojak. Povedia mi „Maruška, s nimi je taká iná zábava“ a skutočne je.

Keďže sa každý rok robí vianočná finančná zbierka. Viete už na čo tohtoročné vyzbierané peniaze použijete?
Nikdy o tom nerozhodujem sama, ale nechcem, aby sa naraz kúpilo niečo veľké, ale skôr tak po troške, aby sme každému spravili radosť. Je ťažká doba a zvýšili im platbu. Dôchodky im išli hore, ale nie toľko a premýšľala som, že im prispejem na vreckové, keď pôjdeme na cesty po svätých miestach v Grécku za vierou. Mali by ísť štyria. Oni myslia aj na druhých, na svojich bratov, čo im kúpia.

text a foto: Lenka Meravá

V zariadení majú kapacitu 55 klientov, z